Esperanto je prirodzený živý jazyk

Autor: Rastislav Šarišský | 7.12.2009 o 16:00 | Karma článku: 9,91 | Prečítané:  2806x

Zavádzajúce označenie „umelý jazyk“ vychádza z nesprávneho predpokladu, že autorom esperanta je Ľudovít Lazar Zamenhof. Koncom 19. storočia to bola pravda. O dnešnom esperante to môžeme tvrdiť, iba ak budeme ignorovať 120 rokov jeho vývoja.

Zamenhof definoval iba základy esperanta (Fundamento de Esperanto), aj to sa mu nepodarilo na prvý krát. Najprv ho musela svojou jednoduchou gramatikou osloviť angličtina, aby prestal s pokusmi so zložitým skloňovaním a časovaním. Prvú verziu svojho jazyka mal hotovú už v roku 1878, t.j. 9 rokov pred zverejnením. Na zverejnenie vtedy nemal ani odvahu ani peniaze. Namiesto toho začal do esperanta prekladať. Ukázalo sa, že časti jazyka, ktoré boli teoreticky dokonalé, sa nedali používať. A iné zas chýbali. Celé roky svoj jazyk opravoval a vybrusoval. To nám dáva právo tvrdiť, že esperanto nevymyslel, ale skôr objavil metódou pokus-omyl.

Svoj náčrt jazyka zverejnil v roku 1887 vo forme učebnice. Zároveň sa vzdal autorských práv, vyhlásil, že chce byť iba iniciátor. Uvedomoval si, že vytvoriť fungujúci jazyk je nad sily jedného človeka, v tom spočívala jeho genialita. V krátkom čase ho nadšenci zasypali pripomienkami a Zamenhof pod ich nátlakom vypracoval tretiu verziu esperanta. Čitatelia časopisu Esperantisto však hlasovaním zmeny v jazyku rezolútne odmietli. Rozšírením slovníkovej časti sa z učebnice z roku 1887 stalo tzv. Fundamento de Esperanto (v preklade Základy esperanta). Vo vyhlásení, prijatom na prvom esperantskom kongrese v roku 1905 sa píše: „Jediným a navždy záväzným základom povinným pre každého esperantistu je dielko ´Fundamento de Esperanto`, v ktorom nikto nemá právo robiť zmeny“. Týmto rozhodnutím bolo esperanto vzaté z rúk jazykových „vynálezcov“ a zverené do opatery používateľov. Zatiaľ čo sa reformátori vybúrili na slepej koľaji zvanej Ido, esperanto vykročilo po ceste prirodzených živých jazykov.

Už Zamehofov súčasník Antoni Grabowski použil vo svojom preklade Mickiewiczovho eposu Pán Tadeáš približne 200 nových slov. Pred druhou svetovou vojnou vyšla učebnica pre esperantských básnikov pod názvom Parnasa Gvidlibro (Parnská príručka). Autori do nej zahrnuli aj slovník neologizmov, ktoré mali básnikom uľahčiť tvorbu. Časť esperantistov to prijala s nevôľou ako prznenie esperanta. Niektoré z neologizmov sa však ujali a stali sa súčasťou bežného jazyka. Rast slovnej zásoby je zjavný. Slovník vo Fundamente nemal ani 3 tisíc koreňov, Plena ilustrita vortaro (PIV), súčasný všeobecný výkladový slovník, má vyše 15 tisíc koreňov, spolu s najčastejšími odvodenými slovami obsahuje cez 50 tis. lexikálnych jednotiek. To je viac ako celá slovná zásoba priemerného stredoškoláka. Z týchto slov sa dajú jednoducho odvodiť státisíce ďalších. (Viď Princíp stavebnice na stránke Také ľahké je esperanto). Ako upozorňujú autori najnovšieho vydania, z predchádzajúcej verzie museli vyhodiť množstvo archaizmov, nejednoznačných alebo priveľmi odborných slov, aby vytvorili miesto pre novú slovnú zásobu.

Zmenili sa aj slová samotné. Starší tvar „komentario“ (komentár) bol vytlačený súčasným „komento“, namiesto „spontanea“ sa používa „spontana“, atď. Zmenu badať aj v prístup k slovnej zásobe. Napríklad počítačový slovník Komputeko neobsahuje novo vymyslené slová, ale je zbierkou termínov z iných slovníkov a najmä z už existujúcich prekladov programov (OpenOffice, Drupal, Firefox a pod.). Zozbieralo sa vyše 7500 výrazov. Cieľom Komputeko je zjednotiť a kodifikovať slovnú zásobu z oblasti informačných technológií.

Obľúbená esperantská lož hovorí o 16 gramatických pravidlách. Lenže v každej modernej učebnici esperanta nájdete prvky gramatiky, ktoré medzi nimi nie sú. Pravda je taká, že vo Fundamente zhrnul Zamenhof najdôležitejšiu časť gramatiky stručne do 16 bodov. Ponechal však dostatok priestoru na to, aby sa podstatná časť gramatiky upresnila v praxi. Sám sa nerozpakoval v cvičeniach Fundamenta použiť gramatiku, ktorú predtým nespomenul (napríklad spôsob tvorenia zámen). Ani gramatické pravidlá sa nevyhli zmenám. Najlepším príkladom sú názvy krajín. Zamenhof používal koncovku -ujo: Slovakujo, Anglujo, Rusujo. Používatelia esperanta však prirodzene dali prednosť forme s -io: Slovakio, Anglio, Rusio.

Esperanto prešlo za 120 rokov riadny kus cesty. Môžeme diskutovať o tom, ako ďaleko zašlo. Podľa môjho názoru má dnes spôsobom fungovania bližšie k slovenčine, či angličtine, ako k Volapüku, Interlingue, či dokonca Idu. Dozrel čas, aby sme prestali vnímať esperanto ako vec, ktorú si Zamehof zostrojil počas dlhých večerov. Esperanto je spoločenský jav, ktorý sa v čase mení. Je živým organizmom, ktorý reaguje na požiadavky doby a potreby používateľov. Je živým prirodzeným jazykom. Pochopenie tohto faktu nám pomôže vyhnúť sa mnohým mylným záverom.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

ONLINE: Juraj Sagan je v úniku a mieri za obhajobou titulu majstra Slovenska

Od roku 2011 svieti v zozname slovenských šampiónov iba meno Sagan. Minulý rok však Petra zosadil jeho brat Juraj.

PLUS

Trinásť rokov trpí epilepsiou. Na Slovensku jej nedokázali pomôcť

Návšteva neurológa sa zmenila na sexuálne obťažovanie.


Už ste čítali?