Prvú a poslednú šancu zastaviť esperanto mala cenzúra v cárskom Rusku. Podcenila ho však, považujúc ho za neškodnú hlúposť, a v roku 1887 povolila Zamenhofovi vydať prvú učebnicu esperanta. Neskôr si uvedomila, že esperanto umožňuje ťažko kontrolovateľnú komunikáciu so zahraničím a šírenie nebezpečných myšlienok (napríklad Tolstojových) v samotnom Rusku. Zakazovala čo sa dalo, bolo už však neskoro. Esperanto sa začalo šíriť.
Druhá skúška prežitia prišla z radov samotných esperantistov. Couturat a Beaufront, ktorí mali obhajovať esperanto, na zasadnutí komisie Delegácie za prijatie medzinárodného jazyka predstavili ich vlastný projekt „vylepšeného“ esperanta s názvom Ido. Odlákali značnú časť esperantistov, väčšina však ostala esperantu verná. Silneli hlasy, že jazyk nemajú tvoriť jazykovedci, ale spisovatelia. Bola dokonca prijatá zásada, že základy esperanta, takzvané Fundamento de Esperanto, sú nedotknuteľné. Tak bolo esperanto vytrhnuté z rúk jazykových špekulantov a premenené na živý ľudský jazyk, s vlastnou kultúrou a spoločenským zázemím, schopný prirodzeného vývoja. Ido sa tak dlho samo „vylepšovalo“, až neustále zmeny znechutili takmer všetkých idistov.
Esperanto bolo a je pre diktátorov nebezpečný jazyk. Hitler ho vyhlasoval za jazyk Židov a komunistov, Stalin za jazyk malomeštiakov a kozmopolitov. Obe režimy použili proti esperantu tvrdú propagandu. Tu je malý príklad.: „Tento bastardský jazyk, bez koreňov v živote národa a literatúre, ktorá z tohto života vychádza... bude nápomocný vyhubiť patriotizmus v budúcich otrokoch Sionu.“ (Prof. Dr. Sieglerschmidt, „Das Esperanto“, Der Reichswart 7. 1926, č. 27, 3 júl). Mnoho z tejto propagandy pretrváva vo forme predsudkov dodnes.
Neostalo len pri slovách, esperantisti boli sledovaní, zatváraní, posielaní do koncentračných táborov a popravovaní. „30 000 sovietskych esperantistov bolo zatvorených, desiatky z nich zastrelených, tisícky neskôr zomreli a iba nemnohí sa vrátili [z koncentračných táborov na Sibíri]“. Kto sa chce dozvedieť viac, môže si o prenasledovaní esperanta prečítať viac v štúdii Ulricha Linsa La danĝera lingvo.
Vo vypočítavaní prekážok, s ktorými sa esperanto muselo potýkať, by sme mohli pokračovať. Ale už to, čo bolo napísané hádam stačí ako dôkaz životaschopnosti tohto jazyka. Esperanto nestálo bokom, svoju existenciu si muselo v reálnom živote mnohokrát obhájiť.
Svoj najväčší zápas o prežitie však esperanto zohráva každý deň. Musí si pri tom vystačiť s prostriedkami, ktoré sú, v porovnaní s inými jazykmi, doslova smiešne. Uvedomme si, koľko ľudí pracuje v prospech slovenčiny: učitelia slovenčiny na všetkých základných a stredných školách, moderátori a redaktori SRo a STV, herci Národného divadla, jazykovedci, spisovatelia, redaktori literárnych novín, časopisov a literárnych rubrík, autori hudobných textov, tvorcovia filmov, vydavatelia, jazykový korektori, prekladatelia, tvorcovia odbornej literatúry v slovenčine... robia to väčšinou na plný úväzok a živí ich to. Živý ľudský jazyk vyžaduje obrovské množstvo práce!
Esperanto je odkázané na dobrovoľníkov, ktorí sa mu venujú vo voľnom čase, s obmedzeným vybavením a platia si to z vlastného vrecka! Nemôžu sa spoľahnúť na financovanie zo štátneho rozpočtu, ani dotácie Ministerstva kultúry. Aj podnikanie s esperantom je takmer nemožné. Zoberme si napríklad vydávanie časopisu. Jeho čitatelia sú roztrúsení po celom svete. Reklamou sa neuživí, pretože predávajúci by mohol na území, kde podniká, osloviť reklamou iba zanedbateľný počet zákazníkov. A väčšinu predplatného zhltnú poštovné a finančné prevody. Napriek tomu vychádzajú desiatky esperantských časopisov, viaceré vo farbe a s profesionálnym obsahom. Vydávajú sa knihy, hudobné nosiče, nakrúcajú filmy, organizujú koncerty hudobných skupín aj odborné konferencie a semináre... Dokonca sa realizujú technicky, organizačne a finačne náročné internetové projekty.
Lenže popritom všetkom musí ešte esperanto vynaložiť veľa síl na získavanie nových členov. Národné jazyky sa môžu oprieť o prirodzený prírastok. Každý esperantista však musí byť získaný osobitne – naprv ho treba informovať, že esperanto jestvuje, potom presvedčiť, že stojí za to naučiť sa ho, a nakoniec povzbudzovať, aby vytrval. A to ho ešte kdeaká dobrá duša presviedča, že že by mal radšej učiť angličtinu, alebo sa po večeroch viac venovať svojej rodine. Esperanto si však stále získava nových a nových sympatizantov. Keď jedna vlna opadne, príde ďalšia vlna nadšencov aby pokračovala v úsilí o spravodlivú a otvorenú medzinárodnú komunikáciu. Pretože esperanto za to stojí.
Dokázal by za týchto okolností prežiť ktorýkoľvek iný jazyk? Esperanto nielen prežíva, ale ďalej sa rozvíja a udržiava krok s dobou. Táto húževnatá vnútorná sila a opora, ktorú nachádza vo všetkých kútoch sveta, ma vedú k presvedčeniu, že tu bude ešte veľmi dlho. A tak ako dnes spája rôzne kultúry sveta, bude odovzdávať kultúrne dedičstvo z generácie na generáciu a spájať civilizácie v priestore aj čase.
